Na Veľký štvrtok poobede predsedal vladyka Peter v Katedrálnom chráme Povýšenia vznešeného a životodarného Kríža v Bratislave večierni spojenej so sv. liturgiou. O polnoci sa potom v katedrále slávili, za účasti vladyku, Sväté strasti, ktorým predsedal protosynkel, o. Vladimír Skyba, počas ktorých sa číta 12 evanjelií o umučení Pána. Bohoslužby boli v priamom prenose prenášané cez TV LOGOS.
Prinášame homíliu vladyku, ktorú predniesol počas sv. liturgie.
Homília vladyku na Veľký štvrtok
Milí bratia a sestry,
istotne poznáte takú frázu, ktorú častokrát používajú ľudia v živote na opis istej udalosti, keď povedia: „Nevieš, čo máš, kým to nestratíš.“ Ako bolestne sa častokrát ľudia presvedčili o tom, že si nevážime zdravie a potom zistíme, čo to je byť chorý, alebo naopak, čo to bolo, aká ľahkosť – byť zdravý. Stratiť dobré miesto. Zdá sa nám, že v tom podniku, alebo v tej práci by som sa mal oveľa lepšie, tam by bolo oveľa atraktívnejšie a potom človek niekedy spomína na to: „Jój, ako bolo dobre v tamtej robote… Možnože mám nejaký rozdiel finančný, ale ten pokoj, čo tam bol, alebo ten šéf, alebo tí kolegovia, to sa nedá ani zaplatiť.“ A takto rôzne situácie o strate alebo opustení, manželských partnerov ani nehovoriac, atď., mohli by sme veľa veľa spomínať.
A dnešná situácia je podobná. Povedal by som, že človek si môže spytovať svedomie: Koľko ráz sme boli leniví ísť na svätú liturgiu, modliť sa, prežívať nejaké duchovné potreby alebo nejaký sebazápor? A zrazu, ako nám to chýba. Mnohí boli pozvaní na hostinu a mali sme výhovorky: ja som kúpil pole; ja som unavený po práci; ja idem vyskúšať kone – poznáte ten príbeh z evanjelia (porov. Mt 22,1-6; Lk 14, 16-24).
Ježiš začal túto večeru týmito slovami: Túžobne som si želal stolovať s Vami. Túžobne som si želal byť s vami na hostine –alebo lepšie povedané – mať vás na mojej hostine (porov. Lk 22,15). Lebo to, čo aj Písmo hovorí, v tej spomínanej epizóde o kráľovskej svadbe, platí aj tu, pre toto konanie, pre túto udalosť, že Ježiš povie: Poďte, všetko je pripravené: pokrm slova, pokrm spoločenstva, pokrm Cirkvi, pokrm aj nádherného zážitku – povedal by som umeleckého – pre oči, pre uši, pre čuch, a dokonca, to je to najviac, to Slovo sa stáva Telom, to Slovo sa stáva fyzickým prostriedkom na nakŕmenie človeka: to je chlieb. Všetko je pripravené: vaše miesta alebo príbytky v nebi, vaše mená sú zapísané v nebi, váš život je ukrytý v Kristovi ako hovorí sv. Pavol (porov. Kol 3,3). Všetko je napísané, všetko je pripravené, tak ako sme veľakrát počuli aj v tomto evanjeliu, keď sa popisuje život Ježiša Krista a udalostí týmito slovami: To sa stalo, aby sa splnilo Písmo (porov Mt 26,56). To, čo sa má stať a čo sa stalo, je už dávno v Božej prozreteľnosti napísané o mojom i o tvojom živote. A to sa teraz tu realizuje, v tejto eucharistickej hostine a žiaľ, kostol musí byť prázdny.
Ako nám to teraz chýba. A možno, ako sme si to nevážili. Koľko ale práve tých verných, ktorí tu boli dennodenne, ako im to chýba. „Vrúcne som si želal, túžobne som si želal jesť s vami, stolovať s vami, pripraviť vám túto hostinu.“ Kiež by – ak dá Boh a táto situácia pominie –, sme si už nedali nikdy zobrať a nikdy nešomrali v tomto slova zmysle: „Musím ísť do cerkvi. Musím sa modliť. Musím takto žiť. Musím dodržiavať nejaké morálny princípy.“ Lebo keď sa nám to vezme, potom nám to bude chýbať. A Ježiš Kristus chce, aby nám nechýbal. Aby ten chlieb bol každodenný. Lebo i keď sa aj v tej modlitbe modlíme za ten pozemský chlieb, určite je to myslené aj na tento nebeský chlieb. Aby sme potom nebanovali za tým časom, kedy sme mohli slobodne a kedykoľvek prísť na sväté prijímanie, na svätú liturgiu a brali sme to ako samozrejmosť. To nie je samozrejmosť. To je dar z neba, to je dar pre človeka.
Ježiš Kristus prichádza, aby obdaroval teba a mňa. A bolo by veľmi smutné, ak človek nemá o tento kráľovský dar, o tento Boží dar záujem a mávne nad ním rukou. Ako keby mu to nechýbalo. Ježiš preto ustanovil túto sviatosť, aby sa jedla, aby ju človek prijímal, aby z nej človek žil. A súčasne – a to je možnože ešte dôležitejšie, alebo povedal by som tá nadstavba – aby to človek robil z lásky, nie ako nejakú povinnosť. Viete, v predchádzajúcih rokoch alebo situáciách, na Vianoce, Veľkú noc, častokrát bolo veľa penitentov, veľa ľudí, ktorí boli donútení svojimi rodičmi, manželskými partnermi, doslova donútení: „Choď, prosím ťa, na spoveď! Choď na svätú liturgiu! Choď na omšu!“
Ježiš Kristus chce, aby sme pristúpili z lásky, aby sme boli vďační za ten dar. Aby sme pristupovali k prijímaniu a k celému tomuto konaniu, k tomu, čo on robí s vďačnosťou v Duchu Svätom. Lebo, videli sme aj dnes, aj v stichirách sme to spievali, v Písme svätom to počúvame, že aj zradca môže ísť na prijímanie. Čiže, tu nejde o to, aby sme boli nejakým spôsobom znásilňovaní. Boh ponúka, aby sme spolu s ním prijali aj jeho spôsob života, aby sme spolu s ním prijali aj jeho pohľad na život a na svet, pohľad na svoj vlastný život, na život na tomto svete. Aby sme v Duchu Svätom prijímali, aby tá tajomná a mystická výmena prebiehala: Ježiš nám dáva spolu so sebou Ducha Svätého a my v Duchu Svätom môžeme chváliť a ďakovať Bohu.
Kiež by sme dnes, hoci v tomto obmedzenom režime alebo len v tomto mediálnom režime, na vzdialenosť: každý z nás môže prijať Božie slovo. Každý z nás môže prijať Božieho Ducha. A ak táto situácia, Boh dá, pominie, môžeme to spečatiť touto sviatostnou večerou, touto sviatostnou hostinou a potvrdiť to prijímaním Ježišovho Tela a Krvi.
A dajme si v istom slova zmysle predsavzatie, silné predsavzatie, že už nikdy, nikdy nebudem šomrať na to, že musím sa modliť alebo musím ísť do kostola, musím ísť na prijímanie, ale naopak, aby sme za to ďakovali a velebili Boha. Lebo toto je skutočná Eucharistia: vzdávať Bohu vďaky za jeho nevýslovný dar.
Sláva Isusu Christu!
