Drahí gréckokatolíci, milí poslucháči Vatikánskeho rozhlasu!
Dovoľte mi na úvod krátku spomienku na roky nie tak dávne. Pri snahách o – nazvime to pravdivo – akúsi pseudoreformu nášho východného obradu na Slovensku, prišlo i k pokusu reformovať texty čítaní používaných pri svätých liturgiách. Odpoveď z Ríma bola jednak nekompromisne negatívna, ale obsahovala i vysvetlenie tohto zamietavého stanoviska. Budem voľne citovať, ako sa mi v mysli toto stanovisko vybavuje: Kongregácia nepopiera do istej miery potrebu vytvoriť novú, lepšiu, logickejšiu štruktúru čítaní, a to možno vo všedné dni, ale je to úloha, ktorá ďaleko prekračuje limity jednej eparchie, či miestnej cirkvi, a musí rešpektovať i ekumenický rozmer. A okrem toho, treba si uvedomiť – pokračuje Kongregácia pre východné cirkvi – že čítania počas nedieľ cirkevného roka súvisia s celou štruktúrou liturgického života a majú svoju katechetickú, pedagogickú líniu, ktorú treba rešpektovať, naučiť sa ju sledovať, vážiť si ju a zamilovať.
Pokúsme sa teraz v krátkosti zamyslieť sa nad našou liturgiou z tohto hľadiska. Zanedlho začneme pôstnu dobu, ktorá vyvrcholí slávením sviatkov Paschy, sviatkov Kristovho vzkriesenia, daru nového života, ktorým je, ako hovorí sv. Pavol: Kristus v nás, nádej slávy. Tato totálna zmena ľudskej prirodzenosti na božskú sa má stať pre mnohých v tak banálnom úkone ako je krst. Pre niektorých pekná cirkevná tradícia, pre iných spoločenská konvencia, pre ďalších akási mágia, ktorá nezaškodí, ale pre veriacich najväčší dar, aký mohol Kristus priniesť od Boha: dar Svätého Ducha, status dieťaťa Božieho. Mať prirodzenosť Božieho syna, znamená vidieť svet ako Boh a zmýšľať o človekovi, ako o ňom zmýšľa Boh.
Pre mnohých z nás má pôst len jednu stranu mince, a to je kajúcnosť, sebazapieranie, viac modlitieb a akýsi smútok, ktorý ani nevieme presne identifikovať. Pokiaľ by to bol smútok nad našimi hriechmi, nad tým, že nemilujeme Boha, tak by to bolo správne. Ktorýsi svätý povedal, že kresťanovi pristane len jeden druh smútku, a to, že ešte nie je svätý, že nie je spasený, že nežije v totálnom spoločenstve s Bohom. Podľa akejsi všeobecnej a pomýlenej ľudovej teológie, máme si žiť tak ako si žijeme, ako príde, a potom treba vystihnúť čas, keď sa už blíži smrť, prijať sviatosti, a tak sa dostať do neba. Lenže to sa neudeje len tak po smrti. Prípravou na naše vzkriesenie je príprava na Paschu, je to príprava na krst, na narodenie sa do neba, a to sa deje už tu na zemi, a to po celý život.
To je tá druhá strana mince. Čas pred Veľkou nocou býval v Cirkvi vždy vyvrcholením katechumenátu, t.j. formácie tých, ktorí sa chceli stať kresťanmi. Nedele, ktoré predchádzajú pôst, nedele pôstne, i nedele paschálneho obdobia poznáme my východní kresťania podľa názvov, ktoré cele stáročia nesú, podľa evanjelia, ktoré sa vtedy ohlasuje. A toto evanjelium nádherné spĺňa tú úlohu v úvode spomínaného pedagóga a didaskala. Jednak pre katechumenov, ale aj potom pre všetkých nás. To je to – ustavičné volanie neverných k obráteniu – ako nazývame Bohorodičku v Akatiste. Tí neverní, to sme my všetci.
Tak napríklad, posledná nedeľa cyklu po Päťdesiatnici sa volá Nedeľa o Zachejovi – tá predkladá katechumenom i nám otázku o vzťahu k peniazom, o lakomstve.
Potom nasleduje Nedeľa o mýtnikovi a farizejovi. Evanjelium žiada od nás analýzu nášho postoja, a to najmä vnútorného voči druhým. Posudzovanie, pohŕdanie druhými, povyšovanie sa; jednoducho povedané, aby sme sa na seba pozreli ako na osoby plné pýchy.
Nedeľa o márnotratnom synovi hovorí že sme osoby plné hedonizmu, pôžitkárstva, nezriadenej sexuality, nečistých tužôb a koketovania s hriechom, lebo si vždy myslíme, že hriešnik sa má lepšie.
Nedeľa tzv. mäsopôstna, ale tiež o poslednom súde sa nás pýta, či vidím okolo seba núdznych, chorých, chudobných a či konám skutky milosrdenstva preto, že mám prirodzenosť Kristovu a robím ich pre Krista?
Nedeľa syropôstna – o vyhnaní Adama z raja – o tom, ako Boh odpovedal na náš hriech, o tom, ako máme prežiť pôst: Keď sa postíš, ukáž natešenú tvár, …keď sa modlíš, hovor dôverne s Bohom vo svojom srdci, …keď dávaš almužnu, nevytrubuj to ostatným… odpusť všetkým, aby aj Boh tebe odpustil.
Istotne sa zhodneme na tom, že tieto postoje sa musia formovať dlhodobo, a cirkev ich veľmi starostlivo skúmala v krstných skrutíniách u kandidátov krstu. Preto je tak dôležité, ako hovorí v jednej homílii sv. Ján Zlatoústy, modliť sa za katechumenov, a to nielen počas pôstnych služieb vopred posvätených darov, ale celý rok. Pravdepodobne už aj vtedy boli námietky typu: načo sa to modlíme, veď my katechumenov nemáme. Svätý Ján Zlatoústy v jednej homílii doslova hovorí: „A čo myslíš, že tie modlitby hovoríš týmto múrom?! Cirkev sa má ustavične modliť za nové deti, aby neniesli pečať nášho života, ale aby sa na našom smrteľnom tele zjavil Kristov život.“
Koľko len nádherných tém na zamyslenie nám dávajú tieto prosby z našej liturgie: nech ich vyučí v slove pravdy…
nech im otvorí evanjelium spravodlivosti…
zbav ich prvotnej lži…
osvieť ich duše i telá, aby sa volali tvojím svätým menom.
Od stredy vo štvrtom týždni pôstu sa jazyk týchto modlitieb trochu zmení. Začíname sa už modliť za tých, ktorí boli vyvolení na krst. Z tejto jednoduchej rubriky jasne poznávame, že nie každý bol pripustený ku krstu, ak cirkev nevidela jasné znaky obrátenia a pôsobenia Ducha Svätého.
Texty modlitieb už znejú: Aby dostali dar múdrosti a bázne pred Bohom…
aby sa zrodili z vody a z Ducha,
aby dostali plnosť viery.
Každá táto veta je pilierom kresťanského života pre každého z nás na každý deň. Ako raz poznamenal prof. Taft: je len smutné, že sa tak ľahkovážne zbavujeme a ignorujeme tie najstaršie texty, ktoré odkazujú na starobylosť našej liturgie, a na múdrosť a pedagogickú skúsenosť cirkvi. A nielen to, bratia a sestry. Stále viac a viac počúvame hlasy pápežov posledných desaťročí, počnúc Pavlom VI., Jánom Pavlom II., Benediktom XVI. aj terajším Svätým Otcom Františkom o dôležitosti krstu.
Zarmucuje nás stav rodiny, mládeže, sociálne, politické problémy, formácia kňazov, nová evanjelizácia? Kým sa v nás nenarodí Kristus, kým krst v kresťanovi nedorastie do vzrastu Kristovho, dovolím si tvrdiť, stále staviame dom na piesku.
Na záver zacitujem, čo o tom hovorí pápež František v encyklike Lumen fidei:
Krst nám hovorí o inkarnovanej, vtelenej štruktúre viery. Kristovo pôsobenie sa nás dotýka v našej plnej osobnej realite, radikálne nás pretvára a činí nás adoptívnymi Božími deťmi, ktoré majú účasť na jeho božskej prirodzenosti. Tým mení všetky naše vzťahy, našu konkrétnu situáciu vo svete a vo vesmíre a otvára ich pre život v spoločenstve s ním. Tento dynamizmus premeny, vlastný krstu, pomáha nám chápať dôležitosť katechumenátu, ktorý má jedinečný význam pre novú evanjelizáciu. Je to príprava na krst a na premenu celej existencie v Kristovi.
Bratia a sestry, nemohli sme v tejto kratučkej úvahe ani zďaleka obsiahnuť všetky aspekty pôstnej doby, ale možno i to málo nám pomôže vidieť na jej konci vzkriesenie. Drahí veriaci, keď sa vo farnostiach modlíte, a dúfam, že sa modlíte aj počas roka ekténiu za katechumenov, buďte si istí, že nerobíte niečo zbytočné. Ba práve naopak, privolávate Božiu moc, silu a ducha, na tých, ktorí sa pripravujú stať sa kresťanmi, ale aj pre seba. Presne tak, ako to robí cirkev: aby sa z obyčajného vína stala Kristova krv, aby sa z chleba stalo Kristovo telo, aby sa z obyčajného z človeka stal Boží syn. Prosme jeden za druhého o tento zázrak našej premeny.
Príhovor odznel 16. februára vo vysielaní Vatikánskeho rozhlasu v rubrike Pre gréckokatolíkov
Ilustračná snímka: Púť do Ríma 2013
