Na Lazarovu sobotu, 31. marca 2012 odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi v skorých ranných hodinách v Bratislave najstarší kňaz Bratislavskej eparchie, titulárny arcidekan, titulárny kanonik, protojerej o. Ján Škoviera vo veku nedožitých 98 rokov a v 68. roku kňazstva.
Pohrebné obrady – sv. liturgia a kňazský pohreb sa budú konať na Svetlý utorok, 10. apríla o 12.00 v Katedrále Povýšenia sv. Kríža v Bratislave; následne budú telesné ostatky zosnulého uložené na cintoríne v Slávičom údolí.
Nekrológ. Otec Ján Škoviera sa narodil 22. 6. 1914 v dedine Vernár, okres Poprad. Mal päť mladších súrodencov. Pretože cítil povolanie stať sa misionárom, vstúpil do malého seminára otcov redemptoristov v Libějoviciach pri Vodňanoch v južných Čechách; zmaturoval na arcibiskupskom klasickom gymnáziu v Prahe. Po rozdelení Československej republiky roku 1939 sa vrátil na Slovensko a po ročnom pôsobení v rímsko-katolíckej ľudovej škole v Kľačanoch (okr. Kremnica) vstúpil do kňazského seminára v Prešove, kde vyštudoval Gréckokatolícku bohosloveckú akadémiu. Pred vysviackou sa oženil s Máriou Tresovou (1919).
Na kňaza bol rukopoložený prešovským biskupom, blahoslaveným Pavlom Gojdičom OSBM, 25. mája 1944 v Prešove. Prvým jeho pôsobiskom v pastorácii bola farnosť Vyšná Jedľová (1944-1945); po vojne bol ustanovený do farnosti Mikulášová a excurrendo spravoval aj Dubovú (1945-1950).
Po zákaze gréckokatolíckej cirkvi pracoval krátky čas vo svojom rodisku v lesnom hospodárstve. Následne mu komunistická moc zakázala pobyt v okrese Poprad; na istý čas si našiel prácu v Mäsopriemysle v Košiciach, no v októbri 1951 bol vysťahovaný do Čiech a určený pracovať v poľnohospodárstve. Prvým miestom bol štátny majetok Rozkoši na okraji Havlíčkovho Brodu. Odtiaľ bol r. 1952 za trest presťahovaný na hospodárstvo Skrýšov (5 km od mesta Polná), patriace do toho istého štátneho majetku. Pred Vianocami 1953 bol uvoľnený z poľnohospodárstva pre ťažký priemysel s tým, že si sám musí zabezpečiť ubytovanie. To sa mu podarilo v mlyne Václava Ulricha pod Koječínom (okr. Havlíčkův Brod), kde rodina zotrvala až do roku 1962; tu sa r. 1957 narodil najmladší zo štyroch synov Martin. Časom sa mu podarilo uvoľniť sa aj z práce v ťažkom priemysle (Pilnikárna, neskôr Zetor Havlíčkův Brod) a mohol nastúpiť do zdravotníctva. Pracoval na psychiatrickom oddelení v Havlíčkovom Brode, tam si urobil aj maturitu na večernej strednej zdravotníckej škole.
Po návrate na Slovensko v lete r. 1963 sa o. Ján s rodinou usadil v Malej Vieske (vtedy súčasť obce Družstevná pri Hornáde) neďaleko Košíc, kde pracoval na psychiatrii, resp. na záchytke až do znovuobnovenia našej Cirkvi.
Po znovuobnovení našej Cirkvi bol 29. augusta 1968 ustanovený do farnosti Belža (1968 – 1970). Potom pôsobil ako správca farnosti Šumiac (1970 – 1972), kde mu bol odňatý štátny súhlas. Niekoľko mesiacov bol bez finančného príjmu. Ďalším pôsobiskom boli farnosti Malé Zalužice (1972 – 1975; dnes Zalužice) a nakoniec Jasenov (1975 – 1991) s filiálkami Ruskovce a zároveň excurrendo spravoval aj farnosť Vyšná Rybnica s filiálkou Vyšné Remety v protopresbyteráte Sobrance.
Jeho manželka, pani Mária bola domáca a spolu s manželom vychovala štyroch synov. Druhý syn, Daniel Škoviera, profesor gréčtiny a latinčiny a dlhoročný kantor bratislavskej farnosti si takto spomína na obdobie vyhnanstva pre vieru: „Mama vedela veľmi dobre šiť, čo bol pre rodinu dôležitý, aj keď vo vtedajších skromných pomeroch – Českomoravská vysočina bol veľmi chudobný kraj – nie zvlášť výdatný zdroj príjmov. Keďže sme bývali v lone prírody a poznali sme veľa žičlivých ľudí, podarilo sa rodine prežiť tak, že my ako deti sme nepociťovali nijakú mimoriadnu tvŕdzu v porovnaní so svojimi spolužiakmi“.
Od roku 1991 žil na odpočinku v Bratislave, ale v duchovnej službe ostal naďalej. Aktívne sa zúčastňoval sa živote bratislavskej farnosti, chodieval do Nitry, vypomáhal v Prahe (až do konca roku 1997), potom ešte chodieval do Brna. Ján Škoviera patril medzi prvých iniciátorov používania slovenčiny ako liturgického jazyka a už ako bohoslovec sa zapojil do prekladu textov. Jeho obetavosť a skromnosť ocenil prešovský ordinár, neskorší biskup Ján Hirka udelením hodnosti titulárneho arcidekana (1984) a kanonika (1998), súčasný prešovský metropolita arcibiskup Ján Babjak mu udelil hodnosť protojereja (2004).
O. Ján Škoviera a jeho manželka Mária darovali život štyrom synom. Najstarší Marián (1945) zmaturoval na textilnej priemyslovke v Brne, kde si založil rodinu a aktívne sa zúčastňuje na živote farnosti v Řečkoviciach. Daniel (1946) je univerzitným profesorom klasickej filológie a pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V bratislavskej farnosti už dlhé roky horlivo vykonáva službu kantora. Špeciálny pedagóg Albín (1949) je docentom Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského. Najmladší Martin (1957) je univerzitným profesorom matematiky a pôsobí na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Komenského. Zároveň je dirigentom katedrálneho speváckeho zboru Chrysostomos.
O. Ján Škoviera s manželkou sa mohli tešiť aj zo svojich 14 vnúčat a 13 pravnúčat. Jeho manželka Mária zomrela len nedávno, 4. marca 2012 po 68 rokoch manželstva v 93. roku života.
Večná mu pamiatka.
Stanislav Gábor/Daniel Škoviera
Foto: LM
