Napísal 29. apríla 2010

Homília vladyku Petra pri archijerejskej liturgii v Prešove – 60. výročie Prešovského soboru

Christos voskrese! Najosvietenejší otcovia arcibiskupi a bohumilí otcovia biskupi obidvoch obradov, prepodobní otcovia duchovní, kňazi, rehoľné sestry, zástupcovia verejného a politického života, drahí bratia a sestry!

Viem, že dnes sú už trošku iné podoby rozprávok, ale keď si spomeniete najmä na ľudovú slovesnosť, tak tam bola jedna zo schém rozprávok asi takáto: Za človekom, ktorý je v kríze, v problémoch, v utrpení, príde nejaký nenápadný pánko, ktorý je v tej rozprávke niekedy identifikovaný tak, že namiesto topánok má kopyto – aby bolo jasné o koho ide – a pýta od neho len jednu jedinú vec: Ja ti vyriešim tvoje problémy, len sa mi podpíš. Zvyčajne ide ešte o podpis krvou, aby to bolo ešte takto pritvrdené.

Dnes a zajtra si pripomíname šesťdesiate. výročie Prešovského soboru a často krát nám v pamäti rezonuje toto slovíčko: koľkí podpísali – koľkí nepodpísali. Človek by povedal: no čo taký podpis znamená, nie? Dnes, keď vidíte umelcov a ja neviem kohokoľvek robiť tie autogramiády, tak sa svojim fanúšikom podpisujú ešte aj na chrbát, na ruky a ktovie kde, takpovediac rozhadzujú, alebo šafária s tým svojím podpisom, ako keby to nebolo nič. Ale my veľmi dobre vieme, že niečo podpísať, to je veľmi vážna vec. Podpis znamená môj súhlas. Podpis znamená mňa samého. Ako keby som ja figuroval pod tým textom: to som ja, ja sa s tým stotožňujem. A hoci je v súvislosti s tou udalosťou, ktorú si pripomíname v týchto dňoch veľakrát zdôrazňované, že mnohí podpísali pod nátlakom, zo strachu, toto teraz nesúďme a neriešme. Ide len o ten podpis, pod čo sa my vlastne podpisujeme. Ako keď niekto z nás povie: No pod to by som sa nepodpísal. Alebo naopak povieš: Toto by som podpísal.  Ten podpis, ktorý od nás Zlý žiada, aby sme potvrdili jeho náuku, aby sme potvrdili jeho riešenie, aby sme potvrdili jeho ponuky.

Naši otcovia, naši predchodcovia! Mnohí z vás, ktorí ste ešte tu, a túto udalosť ste zažili na vlastnej koži, na vlastnom tele, ste tak neurobili, lebo ste vedeli, že ten podpis nie je len škrabot perom, že to nie je len atrament. Bohu vďaka, že ste tak neurobili.

Pretože, ak sa vrátime k tej rozprávkovej schéme, tam je často krát ešte jedna taká, ľudovo povedané finta. Často krát ten pánko s tým kopytom povie tomu človekovi, ktorý je v trápeniach v ťažkostiach: Sľúb mi to, o čom nevieš, že máš doma. A tento človek si myslí: Čo už ja by som nevedel o tom, čo mám doma, veď poznám všetky svoje veci. Tak sa mu s radosťou podpíše, nie? A potom príde k problémom, pretože sa vráti domov a manželka mu s radosťou oznámi, že čakajú dieťa. A o tom on nevedel.

Chvála Bohu, že vy, naši otcovia, ste vedeli čo máte doma. Preto ste nepodpísali. A čo to bolo? Čo bol ten poklad, ktorý štátna moc od nás žiadala? Len jeden podpis, len jeden podpis! O čo vlastne išlo? Môžeš zostať aj vo svojom obrade, môžeš si slúžiť, zostať na fare, byť v kontakte s veriacimi, len jednu vec: zriekni sa katolicity. Zriekni sa vzťahu, puta so Svätým Otcom.

Ale vy ste vedeli, že toto je ten poklad, ktorý mám doma, bez ktorého naša Cirkev nejestvuje. A prečo? To Peter dostal prísľub: Ty si skala, na ktorej zbudujem svoju Cirkev a táto Cirkev dostala prísľub neporaziteľnosti. No ako by ste mohli dať podpis? Ako by ste mohli dať podpis pod opačnú náuku? Založiť Cirkev, ktorá nie je na skale. Založiť Cirkev, ktorá nemá prísľub neporaziteľnosti. Lebo Kristus dal tento prísľub Katolíckej cirkvi, všeobecnej, cez Petra.

Len Peter dostal prísľub a príkaz: utvrdzuj vo viere svojich bratov. Ak tu niet niekoho, kto nás môže s istotou viesť dnešným svetom v oblasti morálky, v oblasti náuky, v oblasti tradície a Božieho Slova, akým smerom budeme kráčať? Jedine Peter je ten maják, toto svetlo, ktoré nás má a môže s istotou viesť. A preto tu nešlo o podpis. Nešlo o nejaké lavírovanie a taktizovanie. Išlo o to, zrieknuť sa samých koreňov, samej podstaty našej viery. Vďaka Bohu, že ste nepodpísali. Vďaka Bohu, že ste vedeli o tom, aký poklad máte doma, a  nepredali ste ho. A my dnes môžeme z tohto vášho postoja čerpať silu, zadosťučinenie, a nádej do budúcnosti.

Dnes sa veľa na konferencii  hovorilo o tom, ako Boh vyviedol zo smrti do života našu Cirkev, zo zničenia do rozkvetu; ale na začiatku, ako pôvodina musel byť tento váš postoj. Bez toho by sme tu dnes neboli. Preto veľká, veľká vďaka a hlboká úcta pred vaším mučeníctvom, mnoho razy skrytým, pred vaším postojom, pred darmi, ktoré Boh cez vás daroval nám. Snáď toto by bolo čo sa týka tej dnešnej udalosti.

Druhú polovicu tejto homílie by som skôr adresoval pre nás, ako pozvanie k nášmu obráteniu a k nasledovaniu. Možno viete, gréckokatolíci to určite vedia, že zajtra slávime sviatok Prepolovenija Paschy, Polovice paschálneho obdobia.

Otázkou možno je, prečo východná Cirkev slávi tento sviatok s takou okázalosťou? Lebo on, ako keby tak trošku prerušil celé paschálne obdobie a vsunie tam vlastné texty atď. atď., poznáte to kňazi, aj veriaci. Čo je také dôležité na tom, že sme za polovicou? Možno si pamätáte, v seminári tretiaci mali také privilégium, že v treťom ročníku mohli sláviť polovicu štúdia. Na vojne, ktorí sme boli, ktorí ste boli, po roku, keď sme mali rok za sebou, nasledovala bujará oslava. Už len rok. Ako sa ľudovo hovorí: teraz to už ide z kopca. Už to k čomusi smeruje. A k čomu? K niečomu, čo je oveľa krajšie, ako skutočnosť, ktorú prežívame. Niečo, čo je oveľa túžobnejšie očakávané, k čomu sa upierajú naše zraky, mysle a túžby.

A teraz to premietnime na Paschu, a čo to je? Čo je ešte viac, ako paschálne obdobie? Čo je ešte viac ako Kristovo vzkriesenie? Čo to môže byť? To je bratia a sestry vzkriesenie vo mne a v tebe. Na jednej strane stojí Kristovo vzkriesenie a na druhej strane paschálneho obdobia, na Sviatok svätodušnej nedele, zostúpenie Svätého Ducha, je vzkriesenie moje a tvoje. Či si toto uvedomujeme, či k tomu upierame svoje zraky, s túžbou a nádejou, že sa to vzkriesenie uskutoční v nás?. Lebo kde niet Ducha Svätého, niet vzkriesenia. Tak ako cirkevní otcovia hovoria o narodení Kristovom jednu takú pamätnú vetu, že: darmo by sa Kristus narodil v Betleheme, ak by sa nenarodil vo mne. To platí presne aj na toto obdobie. Darmo by Kristus vstal z mŕtvych pred dve tisíc rokmi, keby nevstal z mŕtvych vo mne.

A otázkou je ešte: kedy sa to má stať? Či treba čakať až päťdesiat dní po Pasche? Nie. Teraz v tejto chvíli sa to stane. Stane, alebo nestane. Lebo to sa stáva vtedy, keď človek prijíma Božie Slovo. Lebo Duch Svätý podporuje toto Slovo, aby Kristus vstal z mŕtvych v tebe a vo mne. Aby sme my žili novým životom. A čo je tento nový život? Bratia kňazi, vieme to veľmi dobre z dnešnej situácie, ako sa svet pozerá na nás kňazov, na biskupov. Viete to veľmi dobre aj vy veriaci, ako sa dnešný svet pozerá na kresťanstvo. Ruku na srdce, nie sme ďaleko od tej pravdy, ktorú vyslovil pred dvetisíc rokmi sv. Pavol: vy ste na vine, že sa pohania rúhajú Božiemu menu (porov. Rim 2, 24). Túto obnovu života od nás dnes Ježiš Kristus žiada. A nežiada to, ako nejaký moralizmus, ale dáva nám Ducha Svätého, aby sme túto obnovu mohli začať žiť. Lebo bez jeho Ducha Svätého človek nemôže žiť život Ježiša Krista. Bez Ducha Svätého nemôžeme vstať z mŕtvych. Bez Ducha Svätého nemôžeme svetu ukázať tú nádhernú stránku našej Cirkvi, Cirkvi katolíckej, ktorá je tu prítomná ako sviatosť spásy pre celý svet. Toto je to, k čomu nás dnes Prepolovenije pozýva. Ako keby druhý polčas. Ako povedal sv. Augustín: keď je čas, je čas na všetko. Povedané športovou terminológiou: zápas končí až vtedy, keď je odpískané. Nikdy nie je neskoro na naše obrátenie. Ani to, že máš šesťdesiat rokov alebo osemdesiat. Ani to, že máš pätnásť alebo dvadsať, že máš ešte času. Dnes nás pozýva Kristus k obráteniu. Začať tú druhú polovicu nášho života žiť v Duchu Svätom a pozerať sa dopredu, pozerať sa na svoju spásu ako na najlepší a najkrajší deň svojho života. Koľko máte rokov? – Odpovedzte si sami. Ste v polovici života, alebo si myslíte, že ešte nie?. No, ja mám šesťdesiat a nepočítam s tým, žeby som sa dožil stodvadsať. Určite som už dávno za polovicou. Dívam sa ja s nádejou a radosťou na deň svojho vzkriesenia, deň stretnutia s Ježišom Kristom? Ty máš tridsať. Kto vie, či sa dožiješ šesťdesiat. Možno si už za polovicou. Keď máš päťdesiat, detto. Kresťan, ktorý sa nedíva v nádeji dopredu a neteší sa na stretnutie s Kristom, no aké kresťanstvo asi žije?

Sme prítomní na svätej liturgii, posilňovaní Ježišovým slovom, Ježišovým telom a krvou v spoločenstve Cirkvi. Kiežby tak, ako pred šesťdesiatimi rokmi – ako spomínal vladyka metropolita Ján, že po tom nešťastnom sobore, hlavní predstavitelia išli sem do katedrály a spievali Christov voskrese, a ani nevedeli, aký prorocký znak urobili – vtedy, keď pochovávali našu Cirkev, spievali Christos voskrese. Dnes my, pri pohľade na dedičstvo našich otcov môžeme s plnou vážnosťou, s plnou mocou, s plnou radosťou odpovedať: Voistinu voskrese!

Homília vladyku Petra Rusnáka počas slávnostnej archijerejskej liturgie pri príležitosti 60. výročia Prešovského soboru

Prešov, 27. apríla 2010, Katedrála sv. Jána Krstiteľa

           

Kategória: Homílie Vladyku