14. 9. Povýšenia svätého kríža.
…
(Svätý hieromučeník Cyprián, kartáginský biskup.)
Jeho meno má latinský pôvod a znamená „cyperský“.
Biskup z Kartága a cirkevný spisovateľ, vlastným menom Caecilius Cyprianus Thascius, sa narodil v roku 200 alebo 210 v Kartágu. Krátko po jeho obrátení na kresťanstvo ho okolo roku 248 zvolili za biskupa v jeho rodnom meste.
Počas prenasledovania za cisára Décia sa ukrýval, no svoje spoločenstvo veriacich nenechal osamotené. Podporoval ho a viedol pomocou početných listov. Po návrate sa musel vysporiadať s odpadlíkmi, a so schizmou, rozkolom feliciánov a novaciánov, ktorí znovuprijatie tých, ktorí sa viery vzdali, odmietali.
Cyprián konal v súlade s cirkvou v Ríme a pápežom Kornéliom. Synoda v Kartágu z roku 251 stanovovala podmienky uzmiernenia i znovuprijatia odpadlíkov. Od roku 255 sa Cyprián dostal do konfliktu s pápežom Štefanom I. pri otázke platnosti krstu heretikov. Tri koncily v Kartágu (255, 256, 1.9.256) potvrdili tradičný postoj africkej cirkvi, ktorá popierala platnosť takýchto krstov, s odôvodnením, že heretici nevlastnia milosť, ani Svätého Ducha, ako by potom mohli oboje udeliť? Zrejme sa tu u Cypriána ukázal montanistický vplyv jeho „učiteľa“ Tertulliána.
Proti tomuto názoru sa postavil pápež Štefan s tradíciou Rímskej cirkvi, ktorá krst heretikov uznáva. Cypriána podporil Firmilianos z kappadóckej Cézarei a hrozilo, že dôjde ku schizme. No intervenciou Dionýza z Alexandrie u pápeža Štefana sa predišlo rozkolu. Keď za cisára Valeriána opäť došlo k prenasledovaniu, Cypriána vyhnali do Curubis, potom ho previedli späť do Kartága, odsúdili a 14. septembra 258 popravili. Cyprián je autorom početných teologických spisov, najmä v oblasti ekleziológie, teda náuky o Cirkvi.
(Odchod do večnosti nášho otca svätého Jána Zlatoústeho, konštantínopolského arcibiskupa)
Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Boh je milosrdný“.
Ján Zlatoústy ako kazateľ v chráme biskupa Maletia dosiahol strhujúcim slovom jedinečné hlboké pastoračné pôsobenie, ktoré mu v nasledujúcich generáciách prinieslo nehynúcu úctu.
Po smrti konštantínopolského biskupa Nektária sa Ján dostal na biskupský stolec hlavného mesta ríše. Ako biskup rozvinul horlivú pastoračnú činnosť. Početným Gótom v hlavnom meste daroval chrám a klerikov, ktorí kázali v ich rodnom jazyku. Pre chorých a chudobných dal vybudovať hospice a nemocnice a staral sa o misie v Trácii a ďalekej Fenícii.
Keď v luxuse žijúcej vrstve pripomenul jej povinnosti, zmenila sa počiatočná priazeň uznávanému kazateľovi na odpor voči nemu. Pobúrenie z dvora riadila cisárovná Eudokia s niekoľkými biskupmi na čele s Teofilom z Alexandrie a viedlo v roku 403 na takzvanej Synode pri dube k zosadeniu Jána z biskupského stolca. K nemu pridal cisár prvé Jánovo vyhnanstvo. Nešťastie v cisárskom paláci dalo síce podnet k okamžitému odvolaniu, no opätovnými intrigami po dvoch mesiacoch Jánovi odporcovia dosiahli, že ho konečne vyhnali do mesta Kukusus na arménskej hranici. Tu žil tri roky a svojimi listami posilňoval jemu verných členov cirkevnej obce. Preto jeho nepriatelia podnietili cisára, aby ho prikázal väzniť prísnejšie v meste Pityus pri Čiernom mori. Počas cesty tam Ján Zlatoústy podľahol vyčerpaniu a pri meste Komana 14. septembra 407 zomrel.
Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval Ján Sabol
