20. 7. Svätý a slávny prorok Eliáš
Meno dnešného svätca má hebrejský pôvod a znamená „Môj Boh je Jahve“.
Eliáš, najväčší prorok v severnom kráľovstve Izrael, pochádzal z Tisbe vo východojordánskej krajine Gilead. Jeho meno predznamenalo jeho povolanie i život: výlučné uctievanie Jahveho. O pôsobení tohto typického putujúceho proroka informujú dva starozákonné spisy – Knihy kráľov. Eliáš pôsobil v 9. storočí pred Kristom v čase kráľov Achaba (875-854) a Achazijáša (854-853).
Počas obdobia sucha, ktoré obrazne trvalo 3 roky a 6 mesiacov, Eliáš zázračne dostáva stravu. Jahve sa tým prejavuje v protiklade ku kanaánskemu božstvu rastlinstva Baalovi ako pán prírody. Nasleduje Boží rozsudok na vrchu Karmel, ktorý sa končí zabitím Baálových prorokov. Historické pozadie dokresľuje svadba Achaba s týrskou princeznou Jezabel, ktorá v severnom kráľovstve propagovala Baalov kult. Karmel ako hraničné územie malo okrem izraelskej aj kanaánsku svätyňu.
Eliáš získal pre Jahveho celú oblasť. No na kráľovskom dvore, napriek zápalu, nebol úspešný. Nasledoval jeho útek na vrch Horeb a zjavenie Jahveho.
Eliáš zistil, že Jahve nie je Bohom násilia a zničenia, ale že sa zjavuje v tichom vánku: teda v trpezlivosti a v tichom pôsobení svojej prozreteľnosti. Povolanie Elizea sa nachádza v závere rozprávania o Eliášovom živote. Zavraždenie Nabota kráľom Achabom, predstavuje izraelského kráľa ako zástancu absolutistického vládcu podľa vzorov z cudziny, kým Nabot reprezentuje izraelské rodinné dedičné právo. Krátko pred tým, ako bol vzatý do neba, sa Eliáš dostal do konfliktu s kráľom Achazijášom.
Mocné vystupovanie proroka Eliáša bolo náboženskou a politickou podporou Izraelitov verných Jahvemu a prispelo k pádu Achabovho domu.
Neskôr vplyv Eliášovho boja za Jahveho natoľko zosilnel, že ho začali prirovnávať k Mojžišovi. Pretože bol Eliáš vzatý do neba živý, verili židia najneskôr v poexilovej dobe, že sa vráti krátko pred eschatologickým Jahveho súdnym dňom.
V kresťanstve sa Eliáš stal vzorom bojovníka proti bezbožnosti a predchodcom kresťanského mníšstva a askézy. V ľudovej zbožnosti ho považovali za divotvorcu a pomocníka v naliehavých záležitostiach, najmä pri zlom počasí.
V Konštantínopole podporovali jeho kult byzanstskí cisári Zenón (474-491) a Bazil I. (867-886). Považovali ho za pomocníka v boji a zasvätili mu viacero chrámov. Cez Konštantínopol sa jeho kult dostal aj medzi Slovanov, kde vytlačil pohanské božstvo blesku Perúna. V Grécku nahradil po nebi chodiaceho Helia. V oblasti východnej tradície je po ňom pomenované veľké množstvo miest, chrámov a kaplniek.
V Palestíne si jeho sviatok spoločne pripomínajú kresťania, Židia a moslimovia na hore Karmel.
Západná cirkev bola spočiatku voči kultu starozákonných postáv zdržanlivá. V rímskom martyrológiu sa Eliáš po prvýkrát spomína v roku 1583.
Svätý Eliáš, jeruzalemský patriarcha
V deň, keď si Gréckokatolícka cirkev s rímskokatolíckou pripomínajú proroka Eliáša, pamätá Gréckokatolícka cirkev aj na jeruzalemského patriarchu Eliáša. Meno dnešného svätca má hebrejský pôvod a znamená „môj Boh je Jahve“.
Eliáš bol arabského pôvodu. V nitrijskej púšti žil ako pustovník. Po zavraždení svätého Proteria v roku 457 opustil Egypt a utiekol do Palestíny, do blízkosti Euthyme. Po smrti jeruzalemského biskupa Sallusta v roku 494 sa Eliáš stal jeho nástupcom. Ako jeruzalemský biskup odmietol spoločenstvo s monofyzitickými biskupmi Alexandrie a Antiochie a spojil sa s konštantínopolským biskupom Eufémiom a jeho nástupcom Makedoniom II. Keď Makedonia poslali do vyhnanstva, Eliáš síce uznal uzávery synody jeho nástupcu Timoteja, no zároveň odsúdil zosadenie a exil jeho predchodcu Makedonia.
Na koncile v Sidone z roku 511 sa Eliášovi podarilo spoločne s Flabiánom II. Antiochijským zabrániť odsúdeniu ekumenického koncilu v Chalcedóne. Flabiána preto zosadili a poslali do exilu v Petre, kde zomrel. Podobný osud postihol aj jeruzalemského biskupa Eliáša. Jeho protivníci zverejnili jeho list adresovaný cisárovi, s jeho súhlasom uviesť uzávery koncilu v Chalcedóne do života.
Eliáša zatkli a vyhnali do Aily. Tam 20. júla 518 zomrel.
Dnešného svätca si ctia aj na západe a 4. júla ho spomína Rímske Martyrológium.
Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval Ján Sabol
