24. 6. Narodenie úctyhodného a slávneho Pánovho proroka, predchodcu a krstiteľa Jána
…
(Náš prepodobný otec Ivan Pustovník)
Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Boh je milosrdný“.
O Ivanovom rodisku existuje celý rad hypotéz. V legendách býva označovaný ako „kráľovič charvátsky“, čo zvádza zaradiť ho k juhoslovanským Chorvátom, alebo k Lužickými Chorvátom, ktorí v 9. a 10. storočí obývali podhorie Krkonôš. Ako najpravdepodobnejšia Ivanova domovina sa zdá byť územie medzi dolným tokom Labe a Lübeckou zátokou, kde žil kmeň Obodritov. Ich kráľ Gestimulus padol v roku 844 pri ťažení na Ľudovíta Nemca a jeho syna Ivana ako zajatca poslali do korvejského kláštora v Sasku. Ivan potom zrejme prijal priezvisko „korvejský“, ktorého skomolením vznikol prívlastok „korvatský“ a „charvátsky“.
Ivan neskôr kláštor opustil a odišiel ako misionár do Čiech, ktoré boli vtedy prevažne pohanské. Usadil sa v jaskyni, ktorá sa stala jeho pustovňou. Ivanov príchod posilnil proces pokresťančovania Čiech.
Na mieste Ivanovej pustovne vybudoval knieža Bořivoj kaplnku Jána Krstiteľa. Keď daroval v roku 1033 Břetislav I. kaplnku benediktínom, vybudovali tu kláštor svätého Jána.
K najväčšiemu rozkvetu kultu svätého Ivana došlo na prelome 16. a 17. storočia po vybudovaní nového barokového kláštorného komplexu. V 19. stor., počas národného obrodenia v Čechách, sa púte k dnešnému svätcovi (na sviatok sv. Jána Krstiteľa – 24. júna) stali vlasteneckými slávnosťami.
(Svätý hieromučeník Niketas z Remesiany)
Jeho meno má grécky pôvod a znamená „víťaz“.
Svätý Niketas bol biskupom v Remesiane pri Naissus, dnešnom srbskom meste Niš. Biskupom dnešnej srbskej Belej Palanky bol v rokoch 366 alebo 377 až 414.
Niketas dvakrát cestoval do Talianska, kde bol hosťom u svojho priateľa Paulína z Noly. Ten mu venoval dve poémy, v ktorých chváli jeho apoštolskú a pastorálnu aktivitu v Dácii a u ariánskych a pohanských Gótov. Gennadius Niketasovi zasa adresoval zbierku určenú katechumenom. Zo šiestich kníh sa zachovali iba tri.
Biskup Niketas prednášal ľudu pravdy viery v jednoduchom a zrozumiteľnom štýle. Obhajuje nicejské vyznanie viery, homouzios a Božstvo Svätého Ducha proti Macedónčanom.
Nikeforov komentár k Vyznaniu viery, pri ktorom sa inšpiroval katechézami Cyrila Jeruzalemského, je dôležitý pre históriu Vyznania viery. V texte po prvýkrát, zrejme inšpirovaný východnou cirkvou, spomína v komentovanom vyznaní viery termín „spoločenstvo svätých“. Podľa Paulína z Noly je Nikefor autorom liturgických spevov a hymnov. Magnifikat pripísal svätej Alžbete.
Vysielané Rádiom Lumen
Podľa www.katyd.cz, LThK spracoval Ján Sabol
