Ján Zakopal sa narodil 31. 12. 1894 v Drysiciach na Morave ako tretí z dvanástich detí manželov Frantiska a Márie, rodenej Pospíšilovej. Študovať začal vo Vyškově, od tercie pokračoval v štúdiách v juvenáte v Červenke u Litovle na súkromnom gymnáziu otcov redemptoristov, kde bol jeho strýko rehoľným bratom. Po skončení sexty nastúpil do noviciátu redemptoristov v Bílsku, kde bol jeho magistrom P. Jozef Loch.
V roku 1912 prišiel do teologického učilišťa redemptoristov v Obořišti ako klerik doštudovať gymnázium a bohoslovie. Študoval tam päť rokov. Rehoľné sľuby zložil br. Zakopal 2. 8. 1913.
Kňazom sa stal 18. júla 1920 v Prahe, hoci jeho spolužiaci boli vysvätení už 29. júna 1919. (Nevieme, prečo nebol vysvätený spolu s nimi.) Jeden rok pôsobil po vysviacke ako katechéta na meštianskej škole v Králových Vinohradoch, rok vyučoval septimu a oktávu v Obořišti a následne bol v roku 1922 preložený do kláštora pri chráme sv. Michala v Brne, kde pracoval štyri roky. Tam sa mu zapáčil byzantský obrad a prihlásil sa k východným redemptoristom – gréckokatolíckej časti rehole. Východný obrad prijal v roku 1926 a pri tomto prestupe prijal meno Cyril. Na Slovensko prišiel o. Cyril Zakopal 27. 8. 1926 do kláštora v Stropkove. Istý čas sa zaúčal do východnej liturgie u gréckokatolíckeho farára v Krajnej Bystrej. Zo Stropkova často horlivo chodieval na ľudové misie po gréckokatolíckych farnostiach po celom východom Slovensku. Od roku 1927 bol konzultorom rektora blahoslaveného P. Metoda Dominika Trčku CSsR. Po nomináciách v roku 1930 bol menovaný za rektora (ihumena) v Stropkove. V roku 1930 začal v Michalovciach stavať nový kláštor pre gréckokatolíckych redemptoristov.
Michalovce. V roku 1931 ho predstavení preložili do novopostaveného gréckokatolíckeho kláštora v Michalovciach. Jeho posviacka sa konala 7. 9. 1931. Najväčšiu zásluhu na stavbe kláštora mal práve o. Zakopal, ktorý niesol všetku ťarchu starostí pri stavbe kláštora. Hneď po posviacke sa celá gréckokatolícka komunita presťahovala zo Stropkova do Michaloviec. V Stropkove zostal len o. Metod Trčka a jeden gréckokatolícky brat.
Pri nomináciách v roku 1933 bol o. Zakopal menovaný na ďalšie tri roky za rektora v Michalovciach. V tomto období previedol stavbu nádherného Chrámu Ducha Svätého pri kláštore. Posvätili ho dvaja gréckokatolícki biskupi: užhorodský biskup Alexander Stojka a biskup redemptorista z Volyne (Ukrajina) blahoslavený Nikolaj Čarnecký.
Dňa 19. 8. 1934 kázal o. Zakopal na primíciách o. Jána Mastiliaka CSsR, ktorý bol v roku 1950 odsúdený v známom bábkovom súdnom procese s rehoľnými predstavenými v roku 1950 v Prahe ako jediný Slovák. Na základe tohto vykonštruovaného procesu si štátna moc ospravedlnila tzv. barbarskú noc, lebo proces „dokázal“ protištátnu činnosť reholí.
S bl. Metodom Trčkom. Od roku 1936 bol o. Zakopal admonitorom nového rektora o. Metoda Trčku. Ministrom domu bol od roku 1939. Keď bola v roku 1940 zriadená viceprovincia redemptoristov v Bratislave, do ktorej patrili aj Michalovce, P. Zakopal sa stal členom šesťčlennej viceprovinciálnej rozšírenej konzulty.
Po zriadení michalovskej viceprovincie v decembri 1945 sa P. Zakopal stal konzultorom – admonitorom viceprovinciála P. Metoda Trčku. Rektorom v Michalovciach sa stal opäť v roku 1946, keď dovtedajší rektor P. Vojtech Vasiľ Musil odišiel do Stropkova, kde zakladal nový kláštor.
Na zásah Povereníctva školstva a kultúry v Bratislave musel J. Zakopal v roku 1949 odovzdať úrad rektora rímskokatolíckemu spolubratovi P. Michalovi Tkáčikovi. V tom istom roku bol niekde na misiách s P. Vladimírom Arvajom. Páter Arvaj mal údajne povedať v spovednici čosi proti štátu. Kvôli tomuto bol uväznený a odsúdený. V súvislosti s ním bol vyšetrovaný aj otec Zakopal.
V Michalovciach pôsobil P. Zakopal až do barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950. Počas nej ho o polnoci previezli do kárneho kláštora v Pezinku. Z Pezinka presťahovali kárny kláštor do Báču a 7. 9. do Podolínca. Pred Vianocami 1950 alebo na začiatku roku 1951 poslal štátny zmocnenec kláštora v Podolínci o. Zakopala na preškolenie do Malaciek, po ktorého skončení mal ísť do pastorácie na faru. Nedal sa však preškoliť.
Preto ho istý čas väznili v internačnom kláštore v Močenku a v Báči. Z Báču ho 26. 3. 1954 previezli do Charitého domova v Pezinku, ale 4. 11. 1954 sa vrátil späť do Báču. Krátky čas od 4. 3. 1957 žil o. Zakopal opäť v CHD v Pezinku, ale čoskoro ho previezli znovu do Báču.
V Pezinku. Otec Zakopal sa do Pezinka natrvalo vrátil 1. 5. 1958, keď sa tu utvoril riadny Charitný domov. Bol duchovným správcom sestier i kňazov. V bývalom Kapucínskom kostole vykonával bohoslužby v latinskom obrade aj pre verejnosť. Sestra Irmína o ňom tvrdí: „Kňaz taký, ako má byť.“
Sestra Pia si na o. Zakopala spomína takto: „Raz ma veľmi dojala modlitba P. Zakopala pri adorácii: „Pane Ježišu, pozri, už dlho putujeme po svete ako vyhnanci a roztratené cigánčence. Prosíme, priveď nás späť do našich drahých kláštorov. Budeme ti nesmierne vďační, keď pobozkáme ich múry.“ Duchovný otec nás stále povzbudzoval k vernosti nášmu rehoľnému zasväteniu za každých okolností, k radostnej a obetavej službe. Keď nás Pán postavil práve do tejto doby, a nie do inej, chce, aby sme tu a teraz čo najlepšie poslúžili, dobre využili prítomnú chvíľu. On nám k tomu udelí všetky potrebné milosti. Prízvukoval tiež slušnosť, toleranciu a úctu ku všetkým i k svetským predstaveným v duchu kresťanskej lásky. Brali sme jeho slová vážne. Asi v dôsledku takéhoto správania jedna rehoľnica poznamenala: „Tie vincentky nejako počarili Kardošovcom. Zdá sa, že to malo svoj apoštolský vplyv.“
Okrem duchovnej činnosti sa o. Zakopal prejavil aj ako vynikajúci organizátor pri prevádzaní opráv. Vďaka nemu bolo zavedené ústredné kúrenie, vodovody do izieb, úprava záhrady atď. Dovtedajšie staré a vlhké priestory začali dýchať čistotou a poriadkom.
Otec Zakopal bol tiež veľmi zručným rezbárom – umelcom. Páter Andrej Konc, ktorý ho v Pezinku navštívil, si pamätá jeho rezbárske práce, ktoré mu ukazoval. Osobitne mu utkvela v pamäti Matka Ustavičnej pomoci.
Pátrovi piaristovi Jozefovi Braneckému v čase jeho pobytu v CHD v Pezinku veľmi chýbal jeho milovaný Trenčín. Páter Zakopal mu preto pod jeho oknom zhotovil z betónu maketu Trenčianskeho hradu, ktorá je tam v záhrade dodnes.
Vyrezávaný betlehem. Najvýznamnejším dielom šikovného pátra Jána Zakopala v Pezinku je betlehem. Pohyblivý betlehem s desiatkami drevených figúrok ľudí a zvierat sa radí k najväčším a najvzácnejším betlehemom na Slovensku. Každoročne na Vianoce ho vystavujú v Kaplnke sv. Kríža, ktorá je súčasťou Katedrály sv. Jána Krstiteľa v Prešove na ploche 10 štvorcových metrov. Za ním je zavesených 5 obrazov, znázorňujúcich udalosti narodenia Ježiša Krista po jeho stratenie v chráme. Bližšie o tomto betlehem sa píše v správe Tlačovej agentúry Slovenskej republiky:
„Na vyvýšenom mieste je postavený Herodesov palác, stvárnený podľa predlohy Bojnického zámku. Uprostred betlehemu je rímska Bazilika sv. Petra a vedľa neho jednoduchý kostolík, vôkol ktorého je rozmiestnených 38 figúrok predstavujúcich zbožných mužov a ženy. Periférne sú rozložené remeselnícke dielne, v ktorých ako živí pracujú kováč, obuvník, krajčír, roľník, gazdiná, stolár, roľníci a vinohradníci, ktorí oberajú hrozno. Vodný a veterný mlyn dotvárajú scenériu, na ktorej najnižšie pastieri aj králi, boháči i chudobní nesú dary práve narodenému Ježiškovi. Centrom betlehema je maštaľ so Svätou rodinou, vôkol ktorej postávajú zvieratká. Vzácne dielo, ktorým sa Gréckokatolícka cirkev na Slovensku dnes naozaj môže pýšiť, vyrobil v roku 1969 redemptorista Ján Zakopal, pôvodom Čech, ktorý dlhé roky misijne pôsobil na východe Slovenska a napriek tomu, že bol kňazom západného obradu mal blízky vzťah ku gréckokatolíkom. Bol predstaveným kláštora a v čase, keď vyrábal betlehem pre Prešov, pôsobil ako duchovný správca v Charitnom dome pre prestarnutých kňazov a rehoľníkov v Pezinku. Betlehem vyrobil pre gréckokatolícku cirkev na Slovensku ako dar – zdarma. Tá sa mu usilovala zavďačiť aspoň tým, že v priebehu troch rokov poskytla Charitnému domu, kde J. Zakopal pôsobil, 30 000 korún. V neľahkých časoch normalizácie a pohnutého roku 1968 betlehem do Prešova priviezol a odvtedy sa oň každoročne stará prešovský kurátor Andrej Šabronský. Skladá ho, opravuje, ošetruje a aj teraz, po takmer troch desaťročiach, mu jeho inštalácia a rozloženie trvá rovné tri dni.“
Páter Ján Zakopal je autorom aj súčasného betlehemu v Kapucínskom kostole Najsvätejšej Trojice v Pezinku. Zaujímavou figúrkou v tomto betleheme bola postava rehoľnej sestry vincentky v starom rehoľnom odeve s kornetom na hlave. Takto chcel zachytiť otec Zakopal tento odev v čase, keď ho sestry vymieňali za nový. Momentálne sa v betleheme nenachádza, lebo je majetkom Spoločnosti dcér kresťanskej lásky.
Duchovný správca CHD v Pezinku o. Zakopal zomrel náhle 2. 1. 1974. Po zádušnej sv. omši v latinskom i východnom obrade dňa 5. januára 1974 jeho telesné ostatky previezli na cintorín do Michaloviec, kde odpočíva dodnes. Jeho pamiatka sa zachová v jeho dielach.
Horlivý misionár. O jeho činnosti píše P. Ján Kintler CSsR: „P. Ján Zakopal bol vynikajúcim kazateľom – misionárom. Kázal jednoducho, ale pútavo. Ľudia ho veľmi radi počúvali. Mal pekný hlas. Bol aj výborným spevákom, čo sa vo východnom obrade zvlášť vysoko cení. – Naučil sa dosť dobre slovensky. – Zmisionároval takmer všetky gréckokatolícke farnosti na východnom Slovensku. Od roku 1926, kedy prišiel do Stropkova, do augusta 1947 vykonal 232 misií a renovácií. Keďže potom ešte až do roku 1950 chodil na misie a iste aj z Brna za tie štyri roky, čo tam ako mladý kňaz pôsobil, bol na viacerých misiách, mohol mať do roku 1950 všetkých apoštolských prác: misií, renovácií, tríduí a exercícií dobre vyše 300.
Mal aj šikovné pero. Písal články do časopisu „Misionára“, ktorý vydávali michalovskí redemptoristi, a do kalendára Spolku sv. Jozefa, ktorý bol založený pri kláštore v Michalovciach. Do tlače pripravil a vydal svoje májové kázne.
Bol aj zručným umelcom. Už počas svojho pobytu v koncentráku v Báči postavil s P. Jozefom Novákom v kláštornej kvadratúre nádherný model hradu – majstrovské dielo! – Ešte viac vynikol ako rezbár. Počas svojho pobytu v charitnom domove v Pezinku vyrezal z dreva viac pekných obrazov, ale najmä veľký, prekrásny betlehem s mnohými figúrkami. Chceli ho získať pre štátne múzeum v Bratislave, ale on ho venoval kapucínskemu kostolu v Pezinku.“
Peter Sandtner (z knihy Pezinskí kňazi – obyvatelia charitného domova)
