Home Zo života Cirkvi Vladyka Cyril (Vasiľ): Mníchovský dokument

Vladyka Cyril (Vasiľ): Mníchovský dokument

by Stano Gabor
0 comment

altČas od času sa aj v domácej katolíckej tlači objaví krátka správa o prebiehajúcom teologickom dialógu medzi reprezentantmi pravoslávnych cirkví a Katolíckej cirkvi. Priblížme si teda aspoň v krátkosti základné údaje o tomto podujatí, ako aj niektoré jeho témy, ktoré sú poučné a zaujímavé aj pre nás, najmä pre tých, ktorým je zverená úloha sprostredkovať a vysvetľovať teologickú náuku Cirkvi.

Prvýkrát sa zišli reprezentanti hierarchov a teológov jednotlivých cirkví na spoločné zasadanie 29. mája 1980 na ostrove Patmos. Témou rozhovoru bolo: Tajomstvo Cirkvi a Eucharistie vo svetle tajomstva Najsvätejšej Trojice. Druhé zasadanie tejto komisie sa konalo presne o dva roky neskôr v roku 1982 v Mníchove. Tam bola uzavretá diskusia nad touto prvou témou a bolo vydané spoločné vyhlásenie, tzv. „Mníchovský dokument“. Už jeho jednotlivé tituly sú podnetné k štúdiu: – Úloha Svätého Ducha v diele Krista a v eucharistickom slávení; Svätý Duch a iné sviatosti: a najmä – Eucharistia a Najsvätejšej Trojica – Epikléza – Vzťahy a energie troch osôb Najsvätejšej Trojice. Na lepšie docenenie dôležitosti tohto dokumentu je hádam potrebné trochu osvetliť terminologickú a historicko-teologickú stránku prerokovávaných otázok.

Pod termínom „epikléza“ sa všeobecne rozumie modlitba s prosbou o zoslanie Svätého Ducha. V liturgii sv. Jána Zlatoústeho, v centrálnej časti sv. Služby – anafore, po slovách ustanovenia Najsvätejšej Eucharistie – „Toto je moje Telo; Toto je moja Krv“, a po anamnéze, v ktorej si pripomíname Kristovo spasiteľské dielo, nasleduje spomínaná epikléza, teda prosba k Nebeskému Otcovi, aby zoslal svojho Svätého Ducha.
„Prinášame Ti (Otče) túto duchovnú obetu, modlíme sa a vrúcne Ťa prosíme, zošli svojho Svätého Ducha na nás i na tieto predložené dary. A učiň tento chlieb predrahým Telom Kristovým. A čo je v tejto čaši predrahou Krvou Kristovou. Premeň ich Tvojim Svätým Duchom, aby boli prijímajúcim na občerstvenie duše, na odpustenie hriechov, na spoločenstvo Tvojho Svätého Ducha, na dosiahnutie nebeského Kráľovstva, na rozmnoženie dôvery v Teba, nie však na súd, alebo zatratenie.“

Špecifická formulácia tejto modlitby spôsobovala v minulosti niektorým teológom isté ťažkosti pri jej vysvetľovaní. Extrémy sa vyskytovali na oboch stranách. U niektorých starších katolíckych teológov, pod vplyvom prísne scholastickej orientácie, to bolo podceňovanie významu epiklézy z obavy, aby jej interpretáciou nebola spochybňovaná katolícka náuka o realizovaní sviatosti Eucharistie prostredníctvom Kristových ustanovujúcich slov.

U niektorých východných, zvlášť gréckych, teológov sa zasa skutočne objavovala polemická tendencia presúvať konsekračnú účinnosť zo slov ustanovenia na epiklézu. Dnešný teologický pohľad viac zohľadňuje jej pravý liturgický charakter. Vo všetkých sviatostiach, totiž, okrem podstatnej, posväcujúcej modlitby, sú aj ďalšie, ktoré rozvíjajú základnú myšlienku a retroaktívne ju tak sprítomňujú. Tento prístup zodpovedá danostiam našej psychiky, keďže ľudská reč a vnímanie nedokáže jedným, či dvoma slovami vyjadriť sviatostný akt v jeho plnom teologickom rozmere. V prípade Eucharistickej modlitby ide aj o zvýraznenie trojičného charakteru tejto sviatosti. Anafora začína chválou Najsvätejšej Trojice, pokračuje oslavou Boha Otca za jeho stvoriteľské dielo a za to, že nám poslal svojho Syna ako Vykupiteľa.

Centrálnou časťou je spomienka na Kristovo spasiteľské dielo, slová ustanovenia Eucharistie a poďakovanie za jeho obetu, vo svetle jeho druhého, eschatologického príchodu. Úplne logicky vzápätí nasleduje pripomienka posväcujúcej činnosti Svätého Ducha, spojená s prosbou o posvätenie predložených darov a veriacich, ktorí z nich prijímajú. Táto spoločná náuka Cirkvi je v spomínanom Mníchovskom dokumente vyjadrená slovami: „Svätý Duch premieňa sv. Dary v Telo a Krv Krista, aby sa tak mohol uskutočniť rast celého tela, teda Cirkvi. Celá celebrácia je vlastne epiklézou, táto je ale v niektorých momentoch výraznejšie vyjadrená. Eucharistické tajomstvo sa uskutočňuje v modlitbe, ktorá zjednocuje slová, ktorými Vtelené Slovo ustanovilo túto sviatosť a epiklézu, v ktorej Cirkev pohnutá vierou, prosí Otca, skrze Syna, aby zoslal Ducha, aby tak v jedinom obetovaní Syna bolo všetko zavŕšené v jednote.“

Kardinál Ratzinger, vtedajší prefekt Kongregácie pre náuku viery komentoval tieto slová dokumentu nasledovne: „Dokument chce sformulovať to, čo je podstatné pre Eucharistiu podľa spoločnej východnej i západnej tradície. Podstata spočíva v modlitbe, ktorú my nazývame kánonom a na Východe anaforou, a vo fakte, že v tejto modlitbe sú obsiahnuté slová ustanovenia Eucharistie. Ony samotné majú charakter modlitby a je úlohou práve tejto modlitby prosiť Svätého Ducha o posvätenie obety, bez snahy detailne fixovať moment konsekrácie.“

Po vydaní spomínaného dokumentu teologický dialóg pokračoval v roku 1984 na Kréte a dvoma zasadaniami v talianskom meste Bari, v júni 1986 a 1987, na ktorých bol vypracovaný nasledovný dokument na tému: „Viera, sviatosti a jednota Cirkvi.“ Jeho obsahom je spoločný teologický pohľad na úlohu Svätého Ducha vo sviatosti krstu, myropomazania a Eucharistie vo svetle Tajomstva Najsvätejšej Trojice.

Je symbolické, že ústrednou témou doterajšieho dialógu bol Duch Svätý, Duch pravdy a jednoty. Pripojme sa aj my k tejto snahe teológov svojou modlitbou k Svätému Duchu, aby pomohol obnoviť v Cirkvi túženú jednotu, aby tak Kristova Cirkev mohla vernejšie vydávať svedectvo Božej lásky a pravdy vo svete.

Príhovor Mons. Cyrila Vasiľa SJ, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi na Rádiu Vatikán, 19. mája 2013

You may also like

Kontakt

Gréckokatolícky eparchiálny úrad 

@2022 – Gréckokatolícka eparchia Bratislava