Napísal 20. novembra 2017

Sviatok prepodobnej Matky Jozafaty

bl_Josafata_jpgDňa 20. novembra oslavujeme sviatok prepodobnej Matky Michaely Jozafaty Hordaševskej, spoluzakladateľky Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie. Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež Ján Pavol II. 27. júna 2001 v Ľvove.

Cirkev nám znova ponúka čas a priestor pre obnovu svojho srdca.

Narodila sa 20. 11. 1869 vo Ľvove a osem dní na to prijíma vo Ľvovskej Cerkvi sv. apoštolov Petra a Pavla sviatosť krstu a myropomazania. Rodinu Hordaševských Darca všetkého dobra obdaroval štyrmi deťmi ešte pred Michaelou a ďalšími štyrmi po nej. Chudobní kresťanskí rodičia – pracovitý stolár reštaurátor Jakub Pukas a dobrá, obetavá Ksenia Hordaševská – ich prijímajú v jednoduchej a hlbokej zbožnosti a dôvere v Božiu starostlivosť a prozreteľnosť. Ako šesťročnú ju zapisujú do Školy svätého Antonija.

Už v tomto veku prejavuje výrazné znaky zbožnosti a čností. So svojou sestrou Annou sa často hrávajú na pustovníčky a jedia korienky. Po ukončení základnej školy – hoci s vyznamenaním – musí nastúpiť do práce vo fabrike na výrobu skla, aby pomohla rodine. Aj v tomto prostredí sa osvedčuje ako svedomitá v práci a horlivá v náboženskom živote. Rada a spontánne – ak je to potrebné – učí katechizmus, a veľmi často sa zúčastňuje cirkevných bohoslužieb. Michaela má devätnásť rokov, keď otcovia Baziliáni dávajú pre ľvovskú mládež duchovné cvičenia. Mladučká a horlivá dievčina spoznáva o. Jeremiáša Lomnického, OSBM, ktorý sa stáva jej duchovným vodcom. S jeho dovolením 24. júna 1889 v Cerkvi sv. Onufria vo Ľvove skladá súkromný sľub čistoty na jeden rok a neskôr ho obnovuje na tri roky.

Otec Lomnický vidí v Michaele neobyčajnú dušu a vedie ju k hlbokému spojeniu s Kristom. Je svedkom toho, ako v mladej dievčine rastie príťažlivosť k rehoľnému životu a ako sa vážne zamýšľa nad povolaním k úplnému zasväteniu sa Bohu. Istý čas sa zaoberá myšlienkou vstúpiť k sestrám Baziliánkam. Tvorca ľudských dejín má s ňou však iné plány. V Božej múdrosti sa totiž napĺňa čas na zrod Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie a Michaela má v tomto pláne pripravenú úlohu. Cez o. Jeremiáša dostáva ponuku stať sa spoluzakladateľkou a prvou Sestrou služobnicou. Ako o tom neskôr sama píše, spočiatku sa tejto myšlienky zľakla. Keď ale uvážila, aké veľké sú potreby jej duchovne opusteného národa, rozhodla sa a ochotne sa oddala na službu Bohu v začínajúcej Kongregácii. Bola to prvá kongregácia s aktívnym spôsobom života v našom obrade. Aby Michaela mohla skúsiť a zároveň sa trochu zaučiť takémuto spôsobu rehoľného života, odchádza na nejaký čas k poľským sestrám Feliciánkam do Žovkvi.Po tejto skúsenosti si s pomocou svojej sestry Anny navrhuje a šije rehoľné rúcho a 24. augusta 1892 ho v Cerkvi sv. Onufria vo Ľvove ho slávnostne prijíma. Zároveň dostáva nové meno – Jozafata. Po obliečke odchádza do domu, ktorý v Žuželi pripravil o. Selecký – jeden zo zakladateľov Kongregácie – pre Sestry služobnice Nepoškvrnenej Panny Márie. Tu sa stretáva s kandidátkami – dievčatami, ktoré už skôr prejavili záujem o takýto spôsob života. Je im predstavenou a učiteľkou. Dňa 20. novembra 1892 verejne skladá na tri roky svoje prvé rehoľné sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti, pričom jej deväť kandidátok má obliečku.

Sestra Jozafata sa starostlivo venuje formácii prvých noviciek, ale súčasne apoštoluje a horlivo pomáha svojmu národu. Už v r. 1893 otvára v stodole prvú materskú školu, ktorú vedie jej rodná sestra Anna, rehoľným menom Arzénia. Všetky sestry spoločne dbajú o duchovné povznesenie svojho národa – učia deti i ženy, starajú sa o Božie chrámy, o chorých. Oheň, ktorý misiami otcovia Baziliáni zapaľujú, ony udržujú a žijú s národom. Mladá, ale prezieravá Jozafata vštepuje sestrám hlbokú lásku k národu, uprostred ktorého majú vykonávať svoju misiu.Pod múdrym a neúnavným vedením s. Jozafaty sa Kongregácia, aj napriek veľkým ťažkostiam, rýchlo rozrastá. Zakladá nové domy a časom posiela sestry aj do iných krajín (Kanada, Chorvátsko, Brazília…). Všade, kde len môže, pomáha a organizuje sestrám duchovný život a slúži tam, kde je najväčšia potreba. Snaží sa dvíhať národ duchovne, morálne a kultúrne. Dňa 11. mája 1909 s. Jozafata skladá doživotné sľuby.

V r. 1914 nastupuje poslednú etapu svojho života – svoju krížovú cestu. Začína sa jej choroba – tuberkulóza kostí. Po dlhom a ťažkom utrpení na tomto kríži ako 49 ročná, odovzdáva dňa 7. 4. 1919 svoju svätú dušu Pánovi. Stáva sa to, čo už skôr predpovedala, že zomrie na sviatok Blahoviščenija – Zvestovania (podľa juliánskeho kalendára). V čase jej smrti Kongregácia sestier služobníc už má 400 sestier a 40 domov.Aj na smrteľnej posteli vyjavuje s. Jozafata túžbu po tom, aby sestry boli sväté. Jej životná duchovnosť – veľmi prirodzená a jednoduchá, zameraná na pravdu, čiže na Boha a jeho svätú vôľu – sa prejavuje aj pri smrti v poslednej modlitbe: Ježiš, Ježiš, chcem len teba! Ježiš, Mária, Jozef, vám oddávam svoju dušu!

Pozerajúc sa na životy iných máme možnosť konfrontovať svoj život. Čo všetko sme z Božej milosti dostali, akými správcami sme. Pán je bohatý a štedrý darca. Boh je Bohom hojnosti a chce, aby sme ju mali aj my. Naši predchodcovia boli odvážni, nebáli sa veľa prosiť a preto aj veľa dostali. Boh nikdy neodoprie prosby svojich milovaných detí. Prorok Izaiáš píše, že Boh čaká aby sa zľutoval nad nami (Iz 30,18).

Skúsme prosiť prepodobnú Jozafatu, aby sme na jej príhovor vedeli stáť v dôvere pred Pánom a plniť jeho vôľu. Buďme ako múdri správcovia svojho pokladu a učme sa od lepších. Blahoslavená Jozafata si už mladosti zamilovala spoločenstvo s Bohom. Blahoslavená Jozafata štedro vyprosuje milosti tým, ktorí ju prosia o jej príhovor.

Zdroj: sluzobnice.sk /Sr. Antónia Chovanová SSNPM

Kategória: Zo života eparchie