O svätom Pamfilovi, rodákovi z Bejrútu, rozpráva často vo svojich dielach Euzébius. Podľa neho Pamfil pochádzal zo vznešenej rodiny. Študoval vo svojom rodisku a neskôr u Pieria, predstaveného Alexandrijskej školy.
Stal sa štátnym úradníkom a neskôr kňazom a učiteľom v palestínskej Cézarey Tu sa Pamfilovým žiakom stal Euzébius. Počas prenasledovania za cisára Maximina Daia, ho v roku 307 uvrhli do väzenia a o dva roky neskôr 16. februára 309/310 sťali.
Druhý dnešný svätec Porfyrios bol kresťanom a Pamfylovým služobníkom. Ako osemnásťročný zomrel spoločne so svojím pánom a ďalšími kresťanmi.
Pamfil, odhodlaný zástanca Origena, opravil a prepísal Hexaplu. Jej originál sa nachádzal v knižnici, ktorú sám zriadil. Vo väzení s pomocou Euzébia napísal dielo Apologia pro Origene. Šiestu časť po Pamfilovej smrti napísal sám Euzébius. Zachovala sa len prvá kniha v Rufinovom preklade. Začína predslovom adresovaným palestínskym vyznavačom. Pamfil pomocou mnohých Origenových textov v diele vyvracia obvinenia, ktoré boli vznesené proti jeho náuke o Najsvätejšej Trojici, Kristológii, biblickej exegéze, vzkriesení, atď.
(Svätý Flavián, antiochijský arcibiskup)
Jeho meno má latinský pôvod a znamená „patriaci k rímskemu rodu Fláviovcov“.
Antiochijský biskup Flavián, ešte ako laik, sa spolu s Diodorom z Tarzu zaslúžil o obranu nicejskej pravovernosti a počas častého vyhnanstva biskupa Melétia, bol duchovnou hlavou pravovernej skupiny v Antiochii. Melétios ho vysvätil za kňaza a Flavián potom biskupa sprevádzal v roku 381 na koncil do Konštantínopolu.
Po Melétiovej smrti Flavián pôsobil ako jeho nástupca v boji proti mesalianizmu. Po takzvanom Stĺpovom povstaní Antiochénčanov z roku 387 namiereného proti cisárskej moci, dostiahol Flavián osobnou intervenciou u cisára Teodózia I. omilostenie mesta.
Osobitnou zásluhou arcibiskupa Flaviána bola nezištná podpora Jána Zlatoústeho, ktorého sám aj vysvätil za kňaza.
Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval o. Ján Sabol ml.
